KULTÚRNE ORGANIZÁCIE A VÝSTAVBA SLOVENSKÉHO DOMU NA RADOŠI

Vlatko Miksad, prof.

Po rozprúdení spoločenského a kultúrneho života sa čoraz výraznejšie ukazovala potreba väčšieho priestoru pre aktivity Radošanov. Na túto skutočnosť upozornila aj Mária Jakuš v článku Divadelný večierok na Radoši, uverejnenom v novinách Hlas ľudu (Petrovec, 17. apríla 1948, roč. 5, č. 30 (391), s. 4).

Opisuje v ňom divadelný večierok, ktorý usporiadala Miestna organizácia Matice slovenskej (MOMS) v nedeľu 11. apríla 1948. Ochotníci uviedli divadelnú hru Tri vrecia zemiakov, slovenskú besedu nacvičila učiteľka Oľga Macková a réžiu mal na starosti Pavel Gajdoš. Program bol podľa autorky veľmi dobre pripravený a publikum ocenilo obetavosť i výkony účinkujúcich.

Pôvodne sa predstavenie malo konať pod holým nebom, no nepriaznivé počasie prinútilo organizátorov presunúť ho do uzavretej miestnosti. Tá však nevyhovovala svojou kapacitou, takže mnohí diváci sa do nej vôbec nedostali. Mária Jakuš preto otvorene poukázala na nevyhnutnosť výstavby plánovaného Domu mládeže, ktorý by poskytol vhodnú sálu na kultúrno-osvetové podujatia. Zároveň vyjadrila presvedčenie, že ak obyvatelia Radoša spoja svoje sily, nebude ťažké postaviť budovu zodpovedajúcu potrebám celej obce.

Obr. 1 Ondrej Pucovský a Zuzana Pucovská, rod. Divjak, svadobná fotografia, 1927/1928.

Zdroj: Osobný archív rodiny Vlada Pucovského.

Možno predpokladať, že potreba výstavby kultúrneho domu netrápila iba Máriu Jakuš. Pozemok, ktorý daroval Ondrej Pucovský v roku 1945 Slovenskému čítaciemu spolku na Radoši, zostával dlhší čas nevyužitý. V roku 1946 na ňom vznikla iba malá budova miestnej kancelárie. Možno preto predpokladať, že práve rok 1948 predstavoval zlomový okamih, keď myšlienka výstavby spoločného domu dozrela a článok Márie Jakuš iba urýchlil rozhodnutie miestnych obyvateľov.

Ďalší vývoj približujú spomienky Vlada Pucovského ml. na rozprávanie jeho otca Vladimira Pucovského:

„Môj otec Vladimir, vtedy desaťročný chlapec, sa každý deň prizeral, ako na ich záhrade vyrastá veľká stavba. Slovenský dom bol od začiatku murovaný v takom rozsahu, v akom stojí dodnes. Hlavnými majstrami boli Paľo Gajdoš a Ondrej Mišković. Na stavbe pomáhal celý Radoš. Ľudí povzbudzoval Ondrej Krošlak, ktorý im dodával chuť do práce. Stavebný výbor sa rozhodol zachovať pamiatku na túto udalosť – do plechovej schránky vložili zápis o začiatku stavby, mená darcov pozemku i stavebného materiálu a niekoľko starých mincí. Schránku potom tajne uložili do základov budovy. Dodnes však nik nevie, na ktorom mieste sa nachádza.“

Na stavbu sa zachovali aj viaceré úsmevné spomienky. Podľa Vladimira Pucovského staršieho sa občas stalo, že hlavní majstri Paľo Gajdoš a Ondrej Mišković si dopriali pohárik navyše. V takých chvíľach práce zastali a nikto nesmel pokračovať v murovaní ani položiť jedinú tehlu, kým sa majstri nevrátili.

Radošanka Mara Krošlak, rod. Grňa, spomínala, že bola vyhlásená dobrovoľná brigáda. Mládež z Radoša zvážala tehly záprahovými vozmi z ruín vily v Rađevci, z vily pri Pánskej tehelni v Iloku aj z Bučkovho salaša. Materiál tak získaval doslova každý, kto mohol pomôcť.

Zo zachovaných novinových správ možno usudzovať, že Slovenský dom, v tom období označovaný ako Dom kultúry, bol dokončený približne v rokoch 1949 – 1950. Dlhšie trvanie výstavby bolo podľa ústneho podania spôsobené aj nezhodami medzi obyvateľmi. Zdá sa, že budova nebola nikdy slávnostne otvorená. Hoci bola hrubá stavba dokončená, ešte ani koncom roku 1950 nebola úplne zariadená.

Jedinú doteraz známu správu o jej ďalšom využívaní prináša článok učiteľa Andreja Jakuša Pionieri v Radoši úspešne pracujú (Hlas ľudu, Petrovec, 25. novembra 1950, roč. 7, č. 92 (631), s. 4). Dňa 12. novembra 1950 pripravila pionierska organizácia Ľudovej školy v Radoši kultúrny program pozostávajúci z troch detských divadelných hier, básní a piesní. Podujatie sa konalo už v Dome kultúry a čistý výnos vo výške 3 050 dinárov bol venovaný na jeho ďalšie vybavenie.

Významným medzníkom sa stal 8. január 1951, keď bola dovtedajšia Miestna organizácia Matice slovenskej reorganizovaná na Kultúrno-osvetový spolok Hviezdoslav (KOS Hviezdoslav).

O tejto udalosti podrobne informoval učiteľ Andrej Jakuš v článku Založený bol KOS Hviezdoslav – Kultúrna práca v Radoši na úspešnej ceste (Hlas ľudu, Petrovec, 24. februára 1951, roč. 8, č. 16 (653), s. 4).

Obr. 2. Radošania (zľava): Ján Miksad (nar. 12. júna 1927), Andrej Krošlak a Jozef Dobrik, približne rok 1945.

Zdroj: Osobný archív rodiny Krošlak.

Jakuš konštatuje, že Radoš dovtedy nemal dostatočne rozvinutý kultúrny život, najmä preto, že tvoril spoločný celok s Ilokom a chýbal mu vlastný organizačný kader. Po viacerých rozhovoroch s miestnymi obyvateľmi zvolal zasadnutie, na ktorom sa zišlo 49 záujemcov. Tí jednomyseľne rozhodli o založení Kultúrno-osvetového spolku Hviezdoslav.

Za prvého predsedu bol zvolený Janko Miksad, tajomníkom sa stal učiteľ Andrej Jakuš, pokladníkom Janko Pucovský a knihovníčkou Katka Macko. Do výboru boli zvolení M. Hrutka a K. Macko, členmi dozorného výboru sa stali K. Mudroch, P. Pixla, O. Čelovský, M. Hrutka a Š. Šerfesi.

Na ustanovujúcej schôdzi boli prijaté aj konkrétne úlohy. Dozorný výbor dostal na starosť dokončenie a správu Domu kultúry. Rozhodlo sa o založení vlastného orchestra, zriadení knižnice, nákupe nových kníh, predplatení slovenských časopisov a vytvorení šachového klubu. Veľká pozornosť sa venovala aj divadelnej činnosti – rozdelené boli úlohy pre hru Civilné manželstvo od Pavla Socháňa, v ktorej účinkovalo až 25 hercov. Plánovalo sa predstavenie uviesť nielen v Radoši, ale aj v Ľube a Slovenskom Aradáči.

Už v prvých mesiacoch svojej existencie spolok dosiahol významné výsledky. Bola zriadená knižnica s 386 knihami, zapísaných bolo 75 členov, zakúpené boli šachové súpravy, predplatené plánované periodiká a Dom kultúry bol uvedený do prevádzky. Divadelná hra sa blížila k premiére a kultúrny život obce sa začal dynamicky rozvíjať.

Andreja Jakuša obzvlášť tešilo, že činnosť novozaloženého spolku prebiehala v duchu dobrej spolupráce medzi slovenskými a chorvátskymi obyvateľmi Radoša. Práve táto spolupráca vytvorila pevné základy pre ďalší rozvoj kultúrneho života, na ktorých obec stavia dodnes.